BRUNO FERRERO – NA CESTU S VETROM

Na trávniku v parku, pod vlahým jarným slnkom útlej sviežej zeleni sa objavili silné zúbkaté listy púpav. Z jednej vypučal nádherný sýtožltý kvet, nevinný, celý pozlátený ako májový západ slnka. Zakrátko sa kvet premenil na lampášik, na ľahunkú chocholatú guľu s chlpatým páperím, vyrastajúcim zo semienok, ktoré si svorne sedeli natlačené strede gule. A čo sa tie semienka napremýšľali, koľko snov im rozkolísal večerný vetrík, keď bojazlivé svrčky začínali spievať svoju serenádu. „Kam pôjdeme vyklíčiť?“ „Kto vie?“ „ Vie to iba vietor.“ V jedno ráno neviditeľné prsty vetra zatriasli lampášikom. Semienka unášané vetrom sa rozleteli na svojich padáčikoch. „Zbohom, zbohom!“ zdravili sa na rozlúčku. Väčšina z nich mäkko pristála na dobrej pôde v záhradách a na lúkach. Jedno semienko, zo všetkých najmenšie, po krátko lete uviazlo v pukline vybetónovaného chodníka. Bolo v nej trocha prachu, ktorý sem navial vietor a zalial dážď. Ale čo bola tá troška v porovnaní s výživnou pôdou trávnika? „Ale tá pôda je moja,“ povedalo si semienko. A bez dlhého rozmýšľania sa poriadne zahniezdilo a začalo zapúšťať korienky. Pred puklinou na chodníku stála rozheganá počmáraná lavička. Často tam sedával utrápený mladík. Z očí mu sršal nepokoj a v srdci sa mu prevaľovali čierne mračná. Namiesto otvorených dlaní mal zaťaté päste. Keď zbadal, ako sa dva zúbkaté zelené lístky predierajú z betónovej pukliny, trpko sa usmial: „To sa vám nikdy nepodarí! Ste ako ja!“ A pristúpil ich. Na druhý deň videl, že lístky sa zdvihli a namiesto dvoch tam boli už štyri. Od tej chvíle už nevedel od tvrdohlavej odvážnej rastlinky odvrátiť oči. O pár dní sa objavil kvet, žiarivo žltý ako výkrik šťastia. Utrápený mladík po dlhom čase prvýkrát pocítil, že roztrpčenosť a horkosť, ktorá mu tak zvierala srdce, sa začala rozplývať. Zdvihol hlavu a zhlboka si vydýchol. Päsťou udrel do lavičky a zakričal: „Podarí sa nám to! Určite! Zvládneme to!“ Chcelo sa mu plakať i smiať. A pohladil žltú hlavičku kvetu. Rastliny vycítia lásku a dobrotu ľudských bytostí. Pre malú a odvážnu púpavienku bolo mladíkovo pohladenie najkrajšou vecou na svete.

Nepýtaj sa Vetra, prečo ťa zavial tam, kde si. Aj keď ťa dusí betón, zapúšťaj korene a ži. Si posolstvom.