Už ako mladý chlapec bol nápadný tým, že nikdy nebolo u neho badať zlosť alebo hnev a k svojim rovesníkom sa správal vždy vľúdne a dobrotivo. Na jeho tvári nikdy nechýbal úsmev. Bol veľmi obľúbený vo svojom rodnom meste Florencia. Veľmi cítil potrebu stať sa laickým apoštolom v cirkvi, ktorá potrebovala reformu. Svoju práca začal v tichom apoštoláte charity. Deň čo deň navštevoval nemocnice a napriek všetkému odporu a nechuti sa stal ošetrovateľom, tešiteľom a duchovným pastierom chorých a zomierajúcich. Jeho súčasníci plní údivu pozorovali mladého muža, ktorého činnosť sa v tom čase zdala ešte čímsi novým a jeden po druhom sa k nemu pridávali z radov kléru, šľachty a jednoduchého ľudu. Bratstvo ktoré založil na ošetrovanie pútnikov čo sa hrnuli do Ríma, bolo pre svoju lásku- Filip umýval s osobitným dojatím cudzincom nohy - známe a preslávené po celom svete.

Po desaťročnom laickom apoštoláte prijal svätec sviatosť kňazstva, aby mohol okrem pokladov svojho láskyplného srdca rozdávať aj poklady Božieho srdca. Takto sa Filip stal dobrým pastierom. Jeho pastoračná láska sa prejavovala v hrdinskej obetavosti najmä v spovednici. Často strávil časť nocí v kajúcom pokání. Zavčas rána vyspovedal už obyčajne do štyridsať kajúcnikov. Pre tých, čo sa spovedávali v jeho izbe, kládol kľúč pod dvere, aby mohol každý vkročiť podľa svojej ľubovôle. Nič ho nezadržalo, keď išlo o to, priviesť hriešnika k Bohu - jedla sa vtedy nedotkol a ihneď prerušil aj svoju obľúbenú modlitbu.

Štyridsaťpäť rokov bol takto prvým duchovným pastierom Ríma. Ale aj pri všetkej vážnosti a veľkosti tejto práce zachovala si jeho láska až do konca svieži úsmev mladosti. Ani za tohto stáleho sebaobetovania sa a neprestajného boja s hriechmi sveta nebol zachmúreným, ale rád sa ukazoval ako veselý figliar a vyslúžil si meno „žartovný svätý", ktorým ho vo svojom obdive obdaril Goethe. Keď Filip Neri zomrel r. 1595 v noci na Božie Telo, ešte dlho na jeho tvári spočíval veselý úsmev.

Filip najradšej trávil čas so školákmi. Na svahu Janiculu, jednom z rímskych pahorkov, pre nich zriadil ihrisko, modlil sa s nimi v kostoloch, naháňal sa s nimi vonku za mestom a hral sa s nimi ich chlapčenské hry. Raz sa ho istý kňaz súcitne opýtal, či ho nerozčuľuje ten rámus. Filip odpovedal s úsmevom: "Pre mňa za mňa, nech mi hoci štiepu drevo na chrbte, len keď nehrešia." No nevychovaných chalanov posielal tiež žobrať pre chorých a upratovať v kostole. „Bol zosobnená srdečnosť," spomína jeden z jeho mladistvých priateľov na nenútený pomer medzi Filipom a bandou chalanov okolo neho, „bol k nám nežnejší, než ako by bol náš vlastný otec".

Rýchlo bol Filip známy po celom Ríme. Bol hneď nápadný, pretože bol úplne iný než pochmúrni eremiti so svojimi hrozbami peklom. „Dobrý Filipko" hovoril tiež o Bohu, ale nenaháňal strach hnevom a trestom z neba, skôr sa delil s ostatnými o šťastie, ktoré nachádzal v Božej blízkosti. Jeho evanjelium je radostné posolstvo a Boh, v ktorého verí, zrejme rozumie žartom. Lebo v Ríme sa nenájde nápaditejší vtipkár než Filip Neri a neexistuje bláznivosť, ktorej by nebol schopný. Bol to od prírody krásny človek, mal jasné, žiarivé oči a jemné ruky, ale svoj atraktívny zjav ukrýval do najdobrodružnejších preoblečení. A tiež sa nehanbil oholiť si iba polovičku tváre, odobrať sa za jedným kardinálom, tváriť sa čo najpokornejšie a po dlhom koktaní sa opýtať, či by jeho Eminencia nepoznala nejaký prostriedok, po ktorom by jeho prešedivelé fúzy zasa sčerneli. A smial sa na plné ústa, keď videl kardinálov výraz. Zo schodov skákal zbožný klaun ako školák a bral vždy niekoľko schodov naraz, z náhlej modlitby naraz začal tancovať po kostole a ničoho sa tak nebál, ako toho, že by ho niekto mohol brať vážne alebo mať dokonca úctu k jeho kňazskej dôstojnosti.

Ale Filip nezosmiešňoval s radosťou len seba, ale i iných ľudí, hlavne povýšencov, ľudí mocných a nafúkaných. Na účet malých ľudí sa nezabával nikdy. 

Pre Filipa bol humor uvedomelý životný postoj a čosi ako morálny príkaz, pretože podľa neho neexistuje „pravá čnosť bez radosti". Kľúčom k životu Filipa Neriho je jeho téza: "Radostná myseľ posilňuje srdce a dáva vytrvalosť v dobrom; kto chce slúžiť Bohu, má byť preto stále plný radosti" A ešte: „Posvätná veselosť je pravá cesta, aby človek zostal dobrý." Veľa múdrosti sa skrýva v jeho nespočítateľných spontánnych nápadoch. Keď na neho samého padol smútok, poprosil priateľa z ulice, aby mu niečo zatancoval. A keď raz chcel poprosiť istého dominikánskeho predstaveného, aby vo svojom kláštore trocha uvoľnil nadmieru prísnu askézu, priviedol si so sebou hneď niekoľko muzikantov, aby atmosféra bola priaznivejšia. Podľa jeho skúseností sa veselí ľudia dajú ľahšie viesť cestou ducha než zachmúrenci. Zvolanie, ktoré často opakoval: „Škrupule a melanchólia, choďte preč z môjho domu!" sa vtedy stalo príslovím. Živočíšna vážnosť, urputné piplanie sa v problémoch a obavách, nadmerné podliehanie melanchólii podľa jeho názoru prinášajú so sebou nebezpečenstvo, že „sa ukrivdí Duchu Svätému".

Pri záľube v žartoch, niekedy dosť hrubých, má Filip Neri skutočne neobyčajne taktný a citlivý spôsob styku s ľuďmi. Vedel byť drsný a netrpezlivý, nechápavým ľuďom nasadzoval na nos vlastné okuliare a kričal na nich. Ale keď sa ho jedna elegantná dáma pýtala, či sa nedopúšťa hriechu, keď nosí topánky s vysokými opätkami, nepustil sa do žiadnych morálnych výkladov, ale s jemným úsmevom jej dal dvojznačnú odpoveď: „Iba si dávajte pozor, aby ste sa v nich nešmykla!" Mladíka, ktorý sa rád zdobil krásnymi retiazkami na krku, akoby mimochodom pohladkal na zátylku a zašepkal: „Pietro, teraz som si poranil prst o tvoju sponu." A Pietro hneď vedel, čo tým myslí. Inokedy sa dozvedel v akej biede sa ocitli dvaja starší, skoro slepí hodinári, a začal si u nich objednávať hodiny. Volil diskrétnejší spôsob, ako im pomôcť, než keby usporiadal verejnú zbierku. Keď Neri umrel, našlo sa v jeho posteli plno hodín.

V  čom spočíva podstata skutočného humoru? Poznáme totiž aj humor, ktorý v skutočnosti nie je humorom. Humor spočíva v schopnosti človeka rozpoznať nezhody života. Encyklopédia Britanica definuje v tomto zmysle definuje zmysel pre humor takto: „Je to vnútorná schopnosť človeka dobrosrdečne uvažovať nad rozpormi života a toto svoje uvažovanie (slušne) vyjadriť v reči, v literatúre alebo v iných formách umenia."

Človek, ktorý má zmysel pre humor, však nerozpoznáva rozpory len v životoch druhých, ale aj v živote svojom vlastnom. A možno hlavne v sebe samom. Mnoho ráz seba samých a svoj život berieme tak vážne, že nám to spôsobuje vážne problémy. A dôsledkom sú úzkosti, depresie, konflikty. Nevieme sa zobrať ľahšie, vtipnejšie. Nepríjemným dôsledkom je aj to, že nikdy neodrastieme, ani osobne ani profesionálne. Pekným príkladom je učenie sa cudzieho jazyka. Keď sa človek učí cudzí jazyk v cudzej kultúre je jasné, že vždy vyznie ako „blbeček". A toto je ťažké povedomie, hlavne pre človeka, ktorý je starší a už aj snáď úspešný a vážený. Dôsledkom môže byť, že ak nebude schopný nechať sa iným zo seba smiať, bude hovoriť len to, čo vie, alebo nebude ochotný mýliť sa a začne sa vyhýbať ľuďom a s nimi nekomunikovať. Výsledok: nič sa nenaučí. Pri učení sa všetkých vecí, nielen jazyka, človek musí ukázať, že niečo nevie, že má limity. A vlastne preto sa potrebuje učiť. Čo môže byť aj smiešne. K tomuto treba ale veľa pokory.